reklama

S batohom na chrbte: Sedlo Sedielko – Téryho chata 2013

Vysokohorská turistika očami zanietenej turistky. Reportáž z túry, môj pohľad a hodnotenie túry, zamyslenie o horách a na záver aj fakty, zaujímavosti, historické míľniky.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

REPORTÁŽ Z TÚRY

Aj náš život je tak trochu ako túra: Odhodlanie a očakávanie na začiatku. V ťažkých chvíľach aj únava a rezignácia. Radosť z pohybu sa strieda s trápením pri stúpaní. A na konci prichádza spokojnosť a zaslúžený oddych.

29. august 2013 sme strávili opäť na horách. Cez Sedlo Sedielko sme s kolegami a ich rodinami prešli k Téryho chate.

Týždeň pred túrou

Týždeň pred túrou sme napäto sledovali predpovede počasia. Každý deň sa situácia menila.

Keď v utorok a v stredu predpoveď hlásila 16 stupňov, polooblačno, ale bez zrážok, bolo jasné, že na túru sa ide.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Starý Smokovec, 5:55 hod.

Ráno bolo zamračené. Zraz na parkovisku v Starom Smokovci stihli všetci. A keď Peter Petrík načal domácu, bolo jasné, že bude veselo.

Autobus St. Smokovec – Tatranská Javorina, 6:00-6:56 hod.

Takmer hodinová cesta v slušne naplnenom autobuse rýchlo ubiehala. Raňajkovalo sa, rozprávalo i driemalo. Ani sme sa nenazdali a boli sme na začiatku našej cesty, v Tatranskej Javorine.

Tatranská Javorina – Pod Muráňom, 7:00-7:30 hod.

V Tatranskej Javorine nevystupoval z nášho autobusu nikto ďalší. Istota, ktorú v tejto časti Tatier máte: málo turistov.

Zmätočné orientačné tabule ukazujúce rozdielne predpokladané časy trvania našej túry nás nezmiatli. Doba internetová, ktorú žijeme, dáva turistom výhodu informácií.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po niekoľkých desiatkach minút kráčania sa mračná na oblohe na chvíľu trhali. Nepršalo, a to bolo v tej chvíli najdôležitejšie.

Na rázcestí Pod Muráňom sme si dali prvý fototermín: úvodná fotka (takmer) kompletnej zostavy. A potom sme sa už zelenou značkou vydali k cieľu našej cesty.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Pod Muráňom – Sedlo Sedielko, 7:30-11:30 hod.

Dlhý úvodný úsek, keď sa kráčalo po rovine, resp. v miernom stúpaní, trval asi 2 hodiny. Táto časť Tatier ponúka v tomto ročnom období krásne scenérie: zurčiaci potok, lúčne kvety, zelené stromy, vysokánske tatranské štíty. Takúto panenskú krásu prírody na opačnej strane Tatier vďaka lykožrútovi, ochranárom a staviteľom dnes už nenájdete. (Poznámka autora: text vznikal v roku 2013. V roku 2019 je realita aj v tejto časti Tatier, žiaľ, iná. Smutnejšia.)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nasledovalo vytrvalé asi dvojhodinové stúpanie. Ako by ste kráčali po schodoch v paneláku, a nevidíte ani neviete, kde tie schody končia. Stále hore, schod za schodom.

Alebo si predstavte nekonečnú cestu do neba. Musíte si prejsť peklom i predpeklím, aby ste vôbec mali nárok zaklopať.

V etape stúpania k sedlu zosadla na Tatry hmla, ktorá sa dala krájať. Viditeľnosť pár metrov držala našu výpravu pokope. V skalách sme sa snažili nestratiť z dohľadu zelenú značku.

Niektorí zvládali výstup lepšie, iní pomalšie, ale najdôležitejšie je, že sme všetci dorazili k najvyššiemu bodu trasy.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Sedlo Sedielko, 2376 m n.m.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Žiadne krásne výhľady zo sedla sa, žiaľ, nekonali. Kam sa pozrieš, vidíš hmlu.

Širokej turistickej verejnosti predkladáme návrh pani Petríkovej: kvôli náročnosti stúpania premenovať Sedlo Sedielko na Sedlo Sedlisko:)

(Poznámka fotografa: Znížená kvalita fotografií je spôsobená hmlou a zlými svetelnými podmienkami v Sedle Sedielko :)

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Sedlo Sedielko – Kotlina pod Sedielkom, 11:30-12:00 hod.

Začiatok zostupu to bol krátky úsek istený reťazami. A krátky bol aj pocit adrenalínového napätia, aké vo veľkom zažívajú horolezci. Liezť po skalách – to buď miluješ, alebo sa toho bojíš.

Drevom spevnený svah, serpentínové schody so zábradlím, pohľad na Modré pleso. A boli sme opäť bližšie k Térynke.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Kotlina pod Sedielkom – Téryho chata, 12:00-12:30 hod.

Poslednú polhodinu k Téryho chate nás sprevádzali dažďové kvapky. (Horšie na tom v tej chvíli boli turisti, ktorí si to mierili k Priečnemu sedlu. Oni mali najťažšiu časť trasy pred sebou, kým nás už čakal len oddych na Térynke a potom schádzanie na Hrebienok.)

Téryho chata, 2015 m n.m.

Časť našej výpravy si zvolila kratšiu trasu: klasicky z Hrebienka na Téryho chatu. My sme prichádzali, oni sa už oddýchnutí chystali na zostup.

Vzhľadom na počasie, ktoré rozhodne nebolo ideálne a nebolo ani nejako zvlášť vhodné na vysokohorskú turistiku, bolo na Téryho chate mimoriadne plno.

Zohriali sme sa výborným čajom a chutnou polievkou. A že demänovka najlepšie chutí na vysokohorskej chate po náročnej túre o tom vôbec nepochybujte. Radšej to nabudúce s nami sami vyskúšajte.

Spoločná fotka pred chatou je krásna nielen kvôli farebnosti. Na tvárach všetkých nás sa tu odráža hrdosť, radosť, spokojnosť.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Téryho chata – Zamkovského chata, 13:30-14:50 hod.

Dva krásne momenty, ktoré stoja za zmienku: množstvo kamzíkov na dohľad voľným okom. A vysokohorský nosič s plne naloženou krošňou. Stále sa v duchu skláňam pred disciplínou a vytrvalosťou a odhodlaním tatranských nosičov.

Zamkovského chata, 1475 m n.m.

Na Zamkovského chate nás už čakali ďalší naši turisti. Krátky oddych pri čaji, pozvanie na guláš, rozdanie certifikátov. A mohli sme kráčať ďalej.

Zamkovského chata – Starý Smokovec, 15:15-16:10 hod.

Roztrúsení v skupinkách sme došli na Hrebienok. Zopár vytrvalcov zišlo až do Starého Smokovca peši, ostatní sa zviezli na pozemnej lanovke. Naša túra bola na konci.

MOJIMI OČAMI / MOJIMI NOHAMI

Základný pocit v horách, ktorý ma stále prepadne, je pocit slobody. Tu platí „... že môžem všetko, čo dokážem ...“. (citované z piesne Mariána Geišberga: Klamali)

Vziať na plecia batoh a kráčať k horizontu dňa. Tu preskočiť potok. Tam vyliezť na skalu a dotknúť sa neba. Prekročiť hranicu. S každým nádychom prekonať seba samého. Vyčistiť si hlavu od hlúpostí.

Hoci naša výprava neprekonala vlaňajšie počty, boli sme súrodejšia a vyrovnanejšia skupina. Rýchlejší čakali na pomalších. Vtipnejší rozosmievali všetkých.

Bola to pekná túra. Keďže sme kvôli zlému počasiu toho videli málo, určite ju chcem absolvovať ešte raz, za lepších poveternostných podmienok.

ZAMYSLENIE

Nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. A po horách chodia ľudia. Aj takto by sa dal charakterizovať august 2013.

Zlé veci v živote aj v práci sa stávajú. Lebo sa jednoducho stať majú. Rovnako ako tie dobré.

Áno, fatalizmus je svojím spôsobom alibistický postoj k životu.

Ale pomáha prežiť všetky tie veľké tragédie v malých dejinách človeka.

Lebo každý z nás má na svojej ceste nejakú prekážku. Preskočíš ju alebo podlezieš. Vytkneš si pri tom členok alebo oškrieš koleno. Osud rád rozdáva rany. Ale vždy treba kráčať ďalej. Ďalej bojovať. Padať i víťaziť.

Vedieť v krízových chvíľach nabrať silu z dna svojej vytrvalosti. Premôcť únavu a kráčať. Naučiť sa vychutnávať si každý jeden nádych.

Nakoniec, aj tomu učia hory.

FAKTY, ZAUJÍMAVOSTI, HISTÓRIA

Térynka“ (2015 m n.m.) je najvyššie položená celoročne otvorená chata vo Vysokých Tatrách.

Sedlo Sedielko (2376 m n.m.) je najvyššie položené sedlo v Tatrách, cez ktoré vedie turistický chodník.

Modré pleso (2192 m n.m.), ktoré sme videli pri zostupe zo Sedla Sedielko k Téryho chate, je najvyššie položeným jazerom v Strednej Európe.

Naša „výprava“ bola určite najpočetnejšia a vďaka rovnakým tričkám aj najviditeľnejšia.

História Téryho chaty
(Zdroj: www.teryhochata.sk)

Malá studená dolina bola navštevovaná už v začiatkoch 18. storočia. Pastieri, lovci, hľadači pokladov, ale i prírodovedci a turisti využívali najmä Ohnisko, veľký balvan v strede doliny, ako miesto odpočinku.

Prvý turistický chodník do doliny vybudovali v roku 1875.

Téryho chatu dal postaviť v roku 1899 Uhorský karpatský spolok na základe osobnej iniciatívy Edmunda Téryho.

Edmund Téry bol banskoštiavnický lekár, ale aj priekopník horolezectva, ktorý sa významnou mierou zaslúžil o rozvoj tatranskej turistiky.

Projektantom chaty bol významný spišsko-sobotský architekt a staviteľ Gedeon Majunke.

Viac ako 50 ton materiálu na výstavbu chaty bolo treba vyniesť na chrbtoch nosičov. Pri prácach sa striedalo 125 robotníkov.

Téryho chata bola slávnostne otvorená 21.8.1899.

Do roku 1933 to bola najvyššie položená chata v Uhorsku. Od roku 1936 je Téryho chata ako prvá vo Vysokých Tatrách otvorená celoročne.

V rokoch 1983-84 prešla chata rozsiahlou rekonštrukciou, ale napriek tomu si dodnes zachovala svoj typický vzhľad podľa Majunkeho koncepcie.

Marcela Bujňáková

Marcela Bujňáková

Bloger 
  • Počet článkov:  7
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som člen mojej generácie. Človek, ktorý sa pozerá, aby videl, a počúva, aby počul. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu